Daj mi pusu ako dvere autobusu alebo bezohľadní šoféri MHD

Autor: Viktória Vincejová | 13.12.2012 o 11:38 | (upravené 13.12.2012 o 11:43) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  29x

Najobľúbenejší deň v týždni – pondelok. Vír veľkomesta východného Slovenska, ľudia s natešeným výrazom na tvári sa usilovne ponáhľajú do práce, školy. Ja, hrdá členka väčšiny neupravených, sledujem okoloidúcich. Vlečú sa ako za trest na pýchu nášho mesta – MHD.

 

Keď dorazí, pre mnoho ľudí známy autobus s číslom 17, každý v duchu tŕpne. Nie preto, či tam bude mať miesto na sedenie. To by bola prílišná naivita. Ale skôr preto, či sa tam vôbec zmestí, respektíve, či na zastávke šofér vôbec zastaví. Uf! Máme šťastie. Zastavil. Svojou ohľaduplnosťou potešil niekoľkých blízko stojacich tým, že ich príjemne osviežil spŕškou z obrovskej mláky. Pekný začiatok dňa. Po nástupe mi udrie do nosa príjemná vôňa podobná známej značke Chanel N.5, cestujú s nami totiž elitný spoluobčania. Niektorí z Luníka IX. a mnohí zjavne bez trvalého pobytu. Tú vôňu neprebije ani môj parfém a z toho usudzujem, že je zbytočné vyhadzovať peniaze za kozmetiku, keď po výstupe z autobusu smrdíte v podstate všetci rovnako. Aj keď sa v pravidlách cestovania v mestskej hromadnej doprave píše, že vodič má možnosť cestujúceho z vozidla vykázať kvôli smradu, hluku, pri ohrozovaní spolucestujúcich, on si len spokojne sedí za almužnu vo svojej kabínke, občas zavolá domov, okríkne manželku prečo mu neuvarila bryndzové halušky (lebo aj to som už zažila). Čuchové bunky už asi nemá, veď kto by aj mal. Možné je aj to, že v jednom uchu má slúchadlo s hitmi od Maťa Ďurindu alebo má rádio pustené až tak nahlas, že si nevšimne, ako mu dymí zo zadnej časti autobusu. Keďže nejaký hit Metalindy z roku 1987 ho asi rozprúdil, jazdí ako Schumacher s plne naloženým autobusom a v ostrých zákrutách pri poľadovici páli sedemdesiatkou. Asi po troch zastávkach nastúpi ďalšia skupina našich čokoládových kamarátov, opantaných vôňou toluénu. Revízori sú asi na dovolenke, komu by sa už len chcelo vychádzať v takom nádhernom počasí, keď na nás padá nebo. Čuduj sa svete, šofér sa zdrží, nevyhodí ich a zelený tátoš pokračuje v jazde. Pre niekoho jazdou blízkou k smrti, pre niekoho úplne bežne. To pre koho ako, ste si myslím domysleli. Ďalšia zastávka – Pošta 2. Moji spolubojovníci sa tešia na prísun vzduchu pri otvorení dverí. Na zastávke nikto nestojí, avšak staršia pani s paličkou sa na ňu snaží čiperne dobehnúť. Dvere sa otvoria, nikto nevystúpi a....pani dostane peknú pusu. Od koho? Predsa od dverí autobusu. Maximálne ľudské, síce skoro som zabudla, koho to zaujíma? Pravidlá sú jasne stanovené, nádherne farebne vylepené a z pohľadu bezcitného pána za volantom sa aj dodržujú. Jedno šťastie, že sme si všetci ako účastníci tejto jazdy zaplatili za cestovný lístok, súdiac podľa pachu.

Po chvíli, keď vystúpim na stanici, ma zaleje pocit blaha a po päťdesiaty raz si poviem, že budem chodiť pešo. Presne tak ako minimálne polovica znechutených ľudí. Takže buďme hrdí na tú našu pýchu mesta, držme jazyk za zubami, nosme si inhalátor alebo kyslíkovú bombu a cestujme s radosťou a úsmevom na tvári ďalej. Veď sme si za takýto štandard zaplatili.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?